-kde chodí PK umierať-

Keď Dr. Paul Gottfried použil v roku 2008 prvý krát pojem Alternatívna Pravica, asi netušil, čo dáva do pohybu. Pre neho to znamenalo len novú pravicu, ktorá odmieta neokonzervativizmus. Dnes to je omnoho viac.

Politický diskurz v informačnom veku je strašne podivnou vecou. Internet robí každú myšlienku potenciálne nákazlivou. Tak aj táto drobná myšlienka, ktorá ale dlhodobo tlela v mnohých ľuďoch.

Myšlienka alebo skôr pocit (alebo mém), ktorý znamená niečo v jednom kultúrnom prostredí sa transformuje v inom prostredí na niečo iné. Aby sme sa teda dostali k podivínom, ako som ja, ktorí sa označia na Slovensku, ako Alt-Right, musím začať v Amerike.

Príbeh Alt-Right je príbehom odcudzených ľudí.

Čo cítite, keď si pomyslíte na Georgea Busha? Predpokladám, že nič dobré. Tak sa nás cítilo mnoho, keď začal tú výpravu za destabilizáciou blízkeho východu. V USA spôsobil odcudzenie, alebo skôr uvedomenie si odcudzenia, mnohých pravičiarov s republikánskou politikou.

Bol to presne tento sentiment, ktorý dal do pochodu myšlienku definovať Alternative Right. Neokonzervativizmus totiž s konzervativizmom nemal nič spoločné. Problém konzervácie je totiž, že po čase sa je dnešný konzervativizmus len včerajším liberalizmom.

Politika sa v USA dostala na úroveň výberu medzi dvoma tvárami tej istej zákulisnej mocenskej politiky. Medzi dvoma ideologickými dekoráciami, pričom republikáni nepredstavovali ani tak iný smer oproti demokratom, ako skôr akýsi prostriedok, aby sa ľudia nadýchli v medziobdobiach bezbrehého neoliberalizmu.

Pokiaľ Bush a vtedajšia politická elita dokonalo odcudzila pravičiarov, šialená slniečkárska politika Obamovho obdobia tieto odcudzené segmenty konsolidovala oprávneným pocitom existenciálneho aj ideologického ohrozenia.

Kultúrna ľavica, kultúrny marxizmus vyhrával a bol vo svojej moci arogantný (to je doteraz, aj keď medzičasom začal prehrávať).

Progresivistická, neoliberálna agenda (ktorá so slobodou má spoločného asi toľko, čo Svätá Rímska Ríša so svojim názvom), feminizmus, ultraľavicové antinárodné, anti-biele (a hovorím to s plným vedomím toho pojmu) postoje, pozitívna diskriminácia, a iné neduhy sa usalašili v zákonoch, v politike, na akadémii, v kultúre, aj všade, kde bolo možné sa aspoň trošinku strčiť.

Tento podivný autoritatívny liberalizmus sa bral (a berie) sám za tak samozrejmý v pravdivosti, že sa hodlá uzákoniť a byť na školách učený ako prostý, nespochybniteľný fakt.

Akékoľvek rasové vedomie u bieleho človeka sa považuje automaticky za zhubný nenávistný postoj, pokiaľ sa podporuje cielene a programovo identita menšín. Rasistický nikdy nemôže byť príslušník menšiny, žena nemôže byť sexistická. Rasa síce neexistuje, ale biela je najhoršia a všetky ostatné neexistujú, ale existuje len ľudská rasa. Pohlavie je len sociálny konśtrukt (niekedy rod, niekedy pohlavie, ako sa to práve liberálovi hodí) a preto sú ich vraj desiatky (tých nebinárnych: http://nonbinary.org/wiki/List_of_nonbinary_identities)…
Je to len malý demonštratívny výpočet, ktorý sa akosi postupom rokov vplazil do každého kúta americkej spoločnosti (, aj do Európskej Únie). Sloboda slova bola čoraz viac redukovaná. Skupiny pobúrených morálnych včeličiek striehli na akýkoľvek prejav domnelého, či skutočného rasizmu, sexizmu, či nejakej tej fóbie, a keď ho našli, organizovali osobné pohony na ľudí, ktorí sa prečinili proti ich ideológii.
Na rozum mi prišiel prípad jednej ženy, ktorá tweetla mierne rasistický tweet (s liberálnou pointou) na internet a nastúpila do lietadla. Kým lietadlo pristálo v Kapskom meste, bolo jej meno najtrendujúcejší pojem na Twitteri a liberáli bombardovali jej zamestnávateľa výzvami, aby ju prepustil.

Konzervatívny názor sa rovnal (a rovná) kacírstvu. Treba si to uvedomiť v kontexte, pretože v Amerike, podľa jej pôvodných ideálov, bolo také niečo predtým nemysliteľné. Na Slovensku a v takmer celej Európe sme si už akosi zvykli na cenzúru a autocenzúru, ale paradoxne práve klasický liberalizmus si vyžadoval možnosť každej myšlienky sa obhájiť na trhu s myšlienkami. Sloboda slova buď je alebo nie je. Nie je žiadne ALE. „Politická korektnosť“ túto slobodu zabíjala.
Ba čo viac, aj demokrati, aj republikáni veselo importovali imigrantov a vydávali nemysliteľné práva ilegálom. Pokiaľ kedysi bývala väčšina imigrácie z Európy, a prisťahovalci boli poväčšine kultúrne kompatibilní, zámorská imigrácia pozostávala za Obamu hlavne z moslimov a Mexičania prúdili cez južné hranice.

V takejto atmosfére sa mnoho bielych chlapov cítilo ohrozených a je nutne povedať, že právom. Krajina, ktorá sa pred tým hlásila k Európskemu dedičstvu (a to aj národne), v prvej polovici minulého storočia prešla na „melting pot“ filozofiu, ktorá bola ešte ako tak monokultúrna, a napokon sa úplne vykorenila z národného základu, stala sa univerzalistickou a „multikulturálnou“.

Republikánia aj demokrati sa magicky zhodli na názore, že národ je výsledkom myšlienky, a že mu nedávajú obsah ľudia, a belosi mali s radosťou smerovať k zmene na menšinu, za ustavičnej bielej hanby a ospravedlňovania sa za otrokárstvo (ukáźte mi jeden národ, ktorý nemal v histórii otrokov a dám vám cukrík).

Ale čo je Alt-Right? Tá desivá rasistická organizácia, ktorú H. Clinton odsúdila v prejave, a ADL zaradila našu milovanú žabu Pepeho medzi symboly nenávisti?

Bolo by neúprimné tvrdiť, že nemá Alt-Right minimálne rasovo realistické podtóny, ale je smiešne čítať v zahraničných médiách (na Slovensku myslím bola len minizmienka o Pepem, ako o symbole nenávisti), že ide o nejakú formu neonacizmu.

No ale, bolo by neúprimné tvrdiť, že v Alt-Right nie sú aj fašisti a neonacisti… Politika demokratov a republikánov totiž neodcudzila len jednu skupinu ľudí. Alt-Right predstavuje celé spektrum ľudí, ktorí sa nechcú podrobiť súčasným politickým dichotómiám a majú do prava asociované názory.

Do Alt-Right patria mnohí klasickí (pravicoví) liberáli, libertariáni, konzervatívci, ale aj ľudia, čo sa identifikujú, ako neonacisti, národní socialisti alebo fašisti.
Je tam všetko od centristov po pravičiarov, od liberálov po autoritatívcov, heterosexuáli, homosexuáli, bisexuáli a ktovie čo ešte. Kresťania, ateisti, pohania, uctievači KEK-a… Jediné, čo majú všetci spoločné je nenávisť voči status quo, orientáciu na pravo, istú mieru národného uvedomenia, spoločnú estetiku a komunikačné kanály a krutý zmysel pre humor. Z toho aj vyplývajú aj spoločné záujmy.

Hnutie prostredníctvom internetu vyrástlo a stalo sa medzinárodným. Každá krajina vyspelého sveta si vytvorila svoju tlupu odcudzených, často nadpriemerne inteligentných ľudí, ktorí našli v Alt-Right a nepomenovanom kultúrnom obláčiku, ktorý hnutie obklopuje, ale je príliś komplikovaný, aby som popisoval jeho anatómiu, to svoje.

Ako som povedal, príbeh Alt-Right je príbehom odcudzenosti.

Zo skupiny sa stalo niečo ako Rorschachova škvrna. Kaźdý v tom vidí to svoje. Často túžba po akomsi domove, ktorý nikdy nebol a radi by sme ho videli materializovať sa. Často v tom vidíme nádej na vyliečenie rán, ktoré našim krajinám uštedrila liberálno-demokratická paradigma, ktorá pomaly ale isto končí…

No a liberáli v nás vidia bláznivých brblajúcich nenávistných rasistov.

Mainstream politika prehráva a vôbec nič sa z toho nenaučili. Brexit bol odsúhlasený, ale Britskí politici sa vykrúcajú. Trump bol zvolený, ale Clinton do poslednej chvíle skúšala by proxy uchmatnúť prehraté voľby.
Miesto prehodnotenia postojov sa sprísňuje cenzúra a odpočúvanie. Miesto hľadania spojítok sa ľudia vyháňajú z podrúčia oficiálnej politiky a sú obviňovaní, z tuctov rôznych izmov a intenzifikuje sa mediálny tlak. Každý, čo nesúhlasí s touto hlúpou zberbou ako celkom „rozdeľuje spoločnosť“.

Dalo by sa povedať, že skutočným pôvodcom Alt-Right je mainstreamová politika. Jej korupcia, jej neprincipiálnosť, jej túžba absolutizovať sa.

Nie je ľahké byť Alt-Right, ale je to sranda. Keď sa pozerám, ako sa svet mení, a k akým zúfalým veciam sa mocní utiekajú, aby ostali pri moci, pod heslom „radšej vládnuť v pekle, ako slúžiť v nebi“, dáva mi to nádej. Príliv a odliv. Deň a noc… Napadol mi Ecclesiastes 3:1…
Mocní: Nemeňte sa, buďte sami sebou. Vy sami nám vháňate do náručia ľudí, čo vás vidia ako to, čím ste.

Normíkom by som rád poďakoval za pozornosť.

Mojim bratom a sestrám, čo slúžili a slúžia v prebiehajúcej mémovej vojne: Praise KEK!

(Traps are gay!)

T